Obráťme knihy list

Dobrá vec sa podarí len keď to chcú všetci.
Sú to pre mňa nepochopiteľné veci,
ak poctivo maká väčšina členov tímu,
no a tých pár zvyšných v tom hľadá kolektívnu vinu.

Čo iné potom zostáva než v tú pravú chvíľu,
zbaliť rozum, silu, energiu a so vztýčenou hlavou utiahnuť sa do exilu.

Zbrane silné máš, no nie nášľapné míny,
vybudoval ti ich tvoj život, postoje a činy,
a dali dohromady len tých správnych ľudí,
odhodlanie brániť pravdu skryté rezervy v nich budí.

Nepriateľ vojnu prehrať musí, veď nikdy nechcel správnu vec,
porazia ho vlastné zbrane, naša pravda a na konci čaká už žeravá len pec...

Čo ťa nepoloží, to ťa posilní.
Zamknúť bránu srdca chybný by bol plán,
hriešnikom odpúšťať máš ich viny,
veď na konci aj teba súdiť bude večný náš Pán.

Napísal nám včera kolega, ktorý ostal na horúcej pôde:
"Krysy utekajú z potápajúcej sa lode"...
Viac k tomu niet čo dodať, obráťme knihy list,

vyhrabanú suchú trávu treba spáliť, lebo nie je k ničomu... a my musíme predsa ďalej ísť!

Papučky

Už mesiac chodím po byte bez papúč. Úplne sa mi rozpadli všetky príjemne rozčaptané papuče, šľapky, dreváky, dokonca aj kúpačky (šľapky do vody). Aby som bola úprimná, zo zúfalstva som vytiahla z botníka štrikované papuče zo syntetického vlákna (vlastná tvorba mojej nebohej svokry). Po mesiaci nevychádzania z domu sa stalo pre mňa nosenie chemlónu bez podrážky utrpením.

Potom prišiel deň „D“. Už pred mesiacom mi kamarátky kúpili lístok na muzikál „Aj muži majú svoje dni“. Musela som sa rozhodnúť – podstúpim riziko a zúčastním sa kultúrneho podujatia, alebo začnem vysvetľovať kamarátke, ktorá spojila oslavu svojich okrúhlych narodenín s návštevou divadla, že mám „zaracha“?

Rozhodla som sa pre adrenalínový večer. Sedela som v električke, nervózna a zároveň šťastná, že som zdrhla „poza dom“. Všetko išlo hladko, kým som nezazrela cez okno novú predajňu obuvi. Hneď mi začali blikať všetky kontrolky v hlave, a ja som vedela, že musím vystúpiť a kúpiť si papuče. Zdalo sa mi, že ide o život – minimálne o zdravý život pre moje nohy.

V obchode to nešlo veľmi dobre. Veľmi malý výber papúč, z ktorých mi ani jedny neboli dobré a pohodlné zároveň. V časovej tiesni som vrhla posledný zúfalý pohľad na regál a zazrela som čierne šľapky so zvýšeným opätkom značky Rieker. Vyskúšala som ich a presvedčená, že nič v tom obchode sa viac nepodobá na papuče, kúpila som ich za 35, 99 €. Trochu drahé papuče, ale veď ide o zdravie mojich nôh.

Pred divadlom sme si posedeli s kamarátkami v dennom bare. Nechali sme si poradiť s výberom vína. Čašník nám odporučil fľašu Alibernetu (alebo nejak tak), ktorého cenu nám ale nevedel povedať, lebo vínnu kartu nemali a ich elektrická kasa bola nefunkčná. Napriek tomu sme si víno nechali priniesť k ochutnávke a a nechali sme si ho. Po vypití toho silného červeného moku bolo vtipné sa potom s čašníkom doťahovať o cenu. Už ani neviem na čom sme sa smiali, ale nakoniec sme zaplatili 20,00 € za fľašu, a ja dodnes neviem, či sme ju preplatili, alebo nie.

Muzikál na Novej scéne bol aký bol – hlavnými a jedinými postavami boli štyria muži, frustrovaní svojimi manželkami – shopoholičkami. Ústrednou témou bola závislosť žien od nakupovania. Útočiskom pre chlapov sa stala podzemná miestnosť v nákupnom centre, kde sa pravidelne schovávali, aby pili pivo a pozerali futbalové zápasy. Najviac som sa bavila na našej oslávenkyni, ktorá sa ako jedna z mála smiala na „plné gule“. Mne tá téma neprišla veľmi zábavná – v mužoch, ktorí sa považovali za obete a neprestajne sa ľutovali, som videla toho svojho.

Doma som si v noci nedočkavo obula svoje „papučky“. Najskôr ma zarazil strašný smrad, ktorý sa podozrivo ťahal z krabice. Čo je to? Po oňuchávaní papúč som skonštatovala, že ťažko opísateľná ozdoba na topánke je prilepená nejakým hnusným lepidlom. Prešla som sa po byte o 23:00 a s hrôzou som zistila, že podrážka je tvrdá a ja vydávam pri chôdzi strašný hluk. Manžel mi ako prvé zakázal chodiť v tým „papučkách“ po byte v nočných hodinách. Po chvíli chodenia ma začali omínať priehlavky, tak som si sadla. Omámená chemoprénovým lepidlom som sa zadívala na šľapky a neveriacky som zízala na ozdobu, ktorá mi v prítmí pripomínala brmbolec. A to čo som si kúpila? Hodila som topánky do krabice a išla som spať.

Ráno som sa zobudila s depresiou, ktorú som okamžite preniesla na členov svojej rodiny. Po chvíli odvrkovania a podráždených komentárov z mojej strany mi to došlo. Trestám ich za to, že som nespokojná so svojim nákupom. Nechala som šľapko-dreváky, či čo to vlastne je, na balkóne, aby vyvetrali. Po 3 hodinách som si ich obula a učila som sa zľahka našľapovať ako baletka, aby som nebola hlučná. Po pol hodine som sa rozhodla – nechcem ich. Musím ich vrátiť.



Moje „papučky“ som vymenila za veľmi praktické vzdušné topánočky za 55,99 € a v ďalšom obchode som si kúpila seriózne zdravotné papuče za 29,99 €. Moju výhodnú výmenu sa potom snažil predýchať môj manžel. Vypočula som si dlhú prednášku o ekonomickej situácii našej rodiny, ktorá mi prešla jedným uchom dnu a druhým von. Vedela som, že moji blízki majú šancu prežiť len vtedy, keď budem spokojná. A ja pre to robím, čo môžem!!!

Všetko je tak, ako má byť

Keď sme sa pred 14 rokmi presťahovali do nášho nového domova, boli sme nadšení. Kúsok od lesa, v bezprostrednej blízkosti vinohradov – cítili sme sa doma ako na dovolenke. Každý deň sme si vychutnávali krásny výhľad na dlhé rady viničov, z jednej strany ohraničeného Karpatmi a z druhej strany siluetou mesta. Priamo pred našimi oknami bola spustnutá trávnatá plocha, kde možno kedysi dozrievali bobule Rizlingu vlašského. Často sa tu preháňali zajace a bažanty.

Ako to už v mestských regiónoch býva, táto idyla netrvala dlho. Jedného dňa zabrali opustenú plochu investori. Priamo pred našimi oknami vyrástol oplotený zemník, na ktorý začali zvážať všetok stavebný odpad z výstavby nových obytných budov. Výhľad na Karpaty začali prekrývať rady domov. Tomu všetkému dominovalo pohorie nielen z vykopanej zeminy, ale aj z kusov betónu, výstuže, pneumatík a zvyškov dreva. Boli sme veľmi rozčarovaní. Bolo tu niečo krásne a znovu sa našli ľudia, čo to zničili.

Postupne naše mikro-pohorie zarastalo trávou a začalo priťahovať nielen veľa vtáctva ale aj hlúčiky malých chlapcov, ktorých matky mali zrejme silnejšie nervy, ako som mala ja. Tŕpla som vždy, keď som ich videla - v strachu, že si ublížia. Chlapci chodili stále častejšie a cestu si skracovali dierami v plote, ktoré rástli rovnako rýchlo ako tí šarvanci.

Úloha pre vás:  Nájdete na fotke 4 srnky?

V jeden vzácny deň, kedy ma moje deti znovu rozčúlili a ja som „zjapala“ na celý dom,  ma odzbrojil pohľad z okna. Na vrchole nášho zemníka pózoval krásny srnec, ktorý nádherne kontrastoval s modro-ružovou oblohou pri západe slnka. Od toho dňa chodili srnky pravidelne ráno aj večer na pravidelnú obchôdzku okolo nášho zemníka. Za čiastočne zvaleným plotom a na kopci, ktorý im poskytoval výhľad, sa cítili bezpečne.

Pravidelné stretnutia s tými elegantnými a slobodnými tvormi mi pomohli zmieriť sa s predstavou, že všetko okolo nás sa neustále mení.  Odpustila som investorom, lebo ich konanie mi umožnilo vidieť divú zver, ktorá by inak bola schovaná pred mojim zrakom. Vedela som, že jedného dňa sem srnky už neprídu. Raz niekto príde na to, že je to pekná nevyužitá plocha, kde by mohol stáť ďalší zmysluplný stavebný objekt.

Dlhá tráva bola po dlhej zime vysušená na seno. Chlapci, ktorých rodičia netušili o užitočnosti rôznych krúžkov a športových klubov, vymysleli zábavnú hru. Našli si palice, ktoré si omotali trávou. V priebehu pár minút horeli nielen ich fakle, ale aj všetka tráva v okruhu 30 metrov. Oheň sa zahryzával do vinohradu, kým nezasiahli hasiči.

Bol to veľmi smutný pohľad. Všetko okolo bolo čierne a obnažené. Zasiahla ma pravidelná zimná depresia. Až nečakaná snehová prikrývka – pravdepodobne posledná tohto roku, mi zahojila rany na duši.  Pravidelne každé ráno som stála pri okne v snahe vystihnúť chvíľu, kedy sa srnky vrátia. Verila som, že keď sa vrátia - bude to pre mňa znamenie, že všetko sa už obracia na dobré.

Už mesiac sa ich neviem dočkať. Prišla jar a na zhorenisku vyrastá krásna sviežo-zelená trávička. A dnes prišli - srnec, srnka a jeden vypasený zajac. Všetko je tak, ako má byť. A ja sa môžem tešiť nielen na mladé sŕňatá.

Skoré rána

Keďže k dnešnému dňu je pomer mojich drobných vkladov na blog 3xB 2:1 v neprospech prózy, čo ma mimochodom dosť prekvapuje (naozaj som netušila, že vypotím zo seba poéziu - teda aspoň ja som  moje pokusy s veršami takto oklasifikovala) a tak som sa rozhodla napísať niečo, čo by opísalo prozaicky moje pocity posledných dní.

Už dlhšie pobývam doma, k čomu ma prinútili nedávne udalosti a zdieľam spolu s mojou rodinou dosť neštandardné podmienky bývania. Týka sa to hlavne toho, že inak troch pomerne stálych členov mojej rodiny (to ako ja, môj drahý a moja drahá dcéra) obohatili ešte moja mamina a ocino. Nebudem sa zbytočne rozpisovať, čo to spôsobilo v zabehanom procese našich domácich zvykov založených na optimálnom riešení chaotických každodenných situácií, taliansky hlučnom komentovaní počinov jednotlivých členov domácnosti a iných drobností, ktoré naozaj nestoja za reč.

Zo začiatku sme sa všetci motali jeden druhému pod nohami, nehovoriac o tlačenici v kuchyni, keď samozrejme všetci naraz chceli jesť, piť, prezerať obsah chladničky, či venovať sa šľachetnému vyprázdňovaniu umytých riadov čakajúcich poslušne v umývačke. Na okraj ešte podotýkam, že naša dcéra, ktorá chytrácky pochopila vážnosť celej situácie, sa prezieravo odpratala k svojmu priateľovi a doteraz sa primiestňuje a odmiestňuje (fakt sa tieto pojmy z Harryho Pottera veľmi priliehavo hodia na vyjadrenie podstaty) podľa mne neznámeho kľúča. Prikvitne vždy s úsmevom v najchaotickejšej situácii (milujem ju za to!), zvíta sa srdečne s členmi rodiny a ešte trošku srdečnejšie s našimi dvomi zakrslými králikmi. Píšem to preto, že spomenuté králičky vždy poľutuje (s tým, že na ne zabúdame a nepúšťame ich dostatočne von si pobehať - fakt sú to chudáci, vypasené jedny príšerky s krásnymi kožúškami, ktoré dokážu svojím bujarým spôsobom zobudiť nad ránom celý dom!) a víťazoslávne im prestrie starú osušku na voľné miesto dlážky v kuchyni, kam ich následne vypustí venčiť sa...s tým, že nás neustále upozorňuje, aby sme ich preboha nezašľapli. A máte teraz dokonalý obraz, ako to asi u nás vyzerá...

Aha, ešte jedna maličkosť. Viete, moji rodičia už nie sú najmladší a náš dom nie je najväčší a tak sme im prepustili našu spálňu, aby mali u nás pohodu a pohodlie (toto samozrejme od srdca a s úplnou vážnosťou, s týmto fakt nežartujem, oni si to zaslúžia a je to to najmenej, čo im môžeme venovať!). Nám dvom s mojím drahým zostala izba na prízemí s pohodlným 1,5 lôžkom. Bol to pomerne dlhý proces trápenia ale aj na to sme si dokázali zvyknúť.

A teraz sa konečne dostávam k tým skorým ránam. Vždy sa totiž zobudím, keď ráno vstáva moja dcéra (ak spí doma) s priateľom (ak je doma dcéra, tak poväčšine aj on - aby nás náhodou nebolo doma málo!), následne môj drahý. U mňa to znamená definitívne rozlúčenie sa so spánkom. Pre predstavu, tento proces štartuje tak cca o pol až 6 tej ráno.

Na počudovanie, ja som sa naučila milovať tieto skoré rána. Počkám, kým všetci tí, čo odchádzajú, skutočne odídu, vstanem, uvarím si kávu, zapnem si potichúčky rádio, nasteliem si do postele za chrbát všetky vankúše, zoberiem si notebook, pozriem poštu, prečítam správy alebo píšem takéto výplody. Registrujem pri tom štebot vtákov (dnes je napríklad vonku sneh ale oni sa nedali zastrašiť a naďalej vítajú jar), prvé lúče vychádzajúceho slnka a mám neuveriteľnú pohodu, pretože v celom dome je inak ticho. Sú to fakt neuveriteľné okamihy. Kupodivu ich nenarúša ani nenápadný zvuk prechádzajúceho regiojetu (trať nemáme ďaleko od domu).

Romantika samoty končí po 8 mej ráno, kedy vstávajú moji rodičia...

Aj keď som to sprvoti opisovala ako neštandardnú situáciu, tá sa plynutím času stáva pomaly štandardnou. Ja sa v nej snažím objavovať to, čo mi ponúka. Spoločné varenie a motanie sa v kuchyni s mojou maminkou, spoločné rozhovory s mojimi rodičmi, pri ktorých si povieme veci, na ktoré po celé tie roky jednoducho nebola príležitosť. Ak odídu naspäť domov, určite mi to bude svojím spôsobom chýbať. Som jednoducho vďačná za každý deň a za všetko, čo mám a čo neustále dostávam...

 Tri Bé

Tri Bé - hoc rovnaké sú písmená,

my tri sme každá iná,

tvárne ako keramická hlina,

"jedna za všetky a všetky za jednu" - veľa pre nás znamená...

Začnem prvým Bé - Boszorkou:

milou je ona osôbkou,

Energie? Tej má na metre,

ani v noci nespí - predsa lieta na metle!

Pokračujem Béčkom našej Bledule,

keď pečie, skoro vždy je mimo cedule,

výsledok však stojí za to,

jej húževnatosť nevyváži žiadne zlato!

A čo sa môjho Béčka týka,

veľa ľudí nado mnou len híka,

Bátoryčka skvelá som,

hľadia na mňa s úžasom!

Pri písaní týchto veršov dobre som sa zabavila,

dúfam, že naše tri Bé trošku som vám predstavila.

Tri Bé :)

Tvarohovo-jahodová torta

Keďže bosorka mi pred pár hodinami poslala link na galériu svojich tort, hneď som si vyhliadla tvarohovo-jahodovú tortu.

Vyzerá to sľubne.  Jahody mám mrazené a určite mám dve smotany a dva tvarohy. Výborne – pustím sa do toho. Čítam: „Na tortovú formu (priemer 26 cm) som poukladala 2 balíky detských piškót. Na piškóty som naliala tvarohovú hmotu, a takto pripravenú tortu dáme na noc do chladničky...“

 No dobre – tak to nie je pečená torta – ale aj tak je to náročné! Vytiahla som tortovú formu s priemerom 25 cm. Super. Mám výhodu 1 cm - budem mať vyššiu plnku – čo nevadí.

Začítam sa do receptu a hneď ma upúta 190 g masla. Maslo? Do torty? Doma mám len necelých 100g masla, tak to radšej nedám žiadne. Veď čo by mali deti ráno na vianočku?

Plátková želatina? To bude zase prúser – minule som dala rozmáčať 7 plátkov želatiny do nádoby s vodou a všetky sa mi zlepili do takej hustej hmoty, že ani vytrvalé miešanie za stálej kontroly teploty ( len aby sa to nevarilo!) ma nezbavilo tej hrudky. Vtedy som chytila ponorný mixér a  snažila som sa želatinu rozmixovať. Výsledkom bolo, že v tom výtvore (už fakt neviem čo to malo byť) boli tvrdé kúsky želatiny.

Musím nájsť inú alternatívu. „Vygooglila“ som si jahodovú tortu s tvarohovou šľahačkou. To je ono! Prášková želatina – to dokážem. Hneď som preskočila ingrediencie a vrhla sa na postup.

Čítam: „Bielka vyšľaháme so štipkou soli...“ .. no jasné ... predsa len budem piecť. Idem hneď do chladničky po vajíčka. A to je čo? Mám len jedno vajíčko? To som ako skončila? Nikdy!

Dám tam piškóty a je to. Skombinujem dva recepty – korpus ako korpus, tvarohová hmota ako hmota.

Začnem ukladať piškóty do formy. Koľko ich dala bosorka? Dva balíčky? To je koľko? Ja ich mám voľne sypané v nádobe. No dobre – dám jeden rad – to je asi málo. O.K. Dám dva rady.

Výborne. V postupe preskočím 4 odseky a vrhám sa rovno na tvarohovú šľahačku. Želatinu som zvládla spojiť s cukrovou vodou. Super. Určite ľahšie ako želatinové plátky!

Čítam: „Kým želatína chladne, vyšľaháme do tuha šľahačku a potom do nej zašľaháme krémový tvaroh.“ No dobre, skúšam šľahať šľahačku metličkami – úprimne, nie je vôbec tuhá. Čo tam potom? Pridám do toho tvaroh a zhustne to určite. Mal by tam ísť jemný tvaroh – a ten môj je hrudkavý. Nevadí. To vyrieši ponorný mixér. Hodím tvaroh do šľahačky – a po chvíli mixovania sa mi zdá teraz fakt jemnejší.  A nie je to z toho mixéru veľmi riedke? Nevadí.  Veď do toho pôjde želatina. Tak to všetko zmiešam a spokojná to lejem – doslova lejem, lebo je to riedke ako mlieko – na piškóty. Snažím sa zakryť dva rady piškót – a vtedy mi to došlo – ani len piškóty nepokryjem. Hmoty je málo? Ako to?

Rýchlo zastavím liatie hmoty a pridávam do nej ešte jednu smotanu a jeden tvaroh. Teraz mi už fakt nevadí, že šľahačku nedokážem vyšľahať metličkami. Rovno sa vrhám na ponorný mixér a snažím sa to skompaktniť. Vrhnem do toho jeden balíček  vanilkového cukru – to by malo stačiť. Plná hrôzy lejem tú tekutú hmotu znovu na piškóty. 

Ale čo to? Prečo mi piškóty plávajú? Nevadí. Zaťažím ich mrazenými jahodami. Vyťahujem ich z mrazničky a zatláčam na piškóty. Znovu zalievam posledným kúskom plnky.

A to je čo? Prečo mám zas piškóty na vrchu? To ako jahody budú dole a piškóty hore? Porazí ma! Nevadí. Strčím to do chladničky a priebežne (každých 15 minút) zatláčam piškóty vareškou nadol. Už mi je jasné, že ich nedostanem pod jahody, ale nech mi aspoň netrčia nad plnkou. To už čo by bola za torta!

No, ako to dopadlo, sa dozviem až zajtra, ako vždy.

P.S.:

1. Keby som sa nechala inšpirovať viac bosorkiným receptom, zistila by som, že hmotu treba nechať stáť asi 1-2 hodiny, pokiaľ nebude veľmi tekutá, aby piškóty neplávali (no áno, návod čítam, až keď sa mi niečo nepodarí). Ale teraz by to napadlo už aj mňa.
2. Bosorka správne poznamenala, že mrazené jahody by nedávala do torty. Ja už tiež nie.
3. Keď dorábam tvarohovú hmotu, nemala by som zabudnúť pridať k smotane a cukru tiež želatinu.
4. Pred návštevou som sa neblamovala, lebo Evka sa bála jahôd. 
5. Len na fotke to dobre vyzerá. Až tretí kúsok mi vydržal pózovať, ostatné stiekli. 
6. Deťom to chutí a to je hlavné. Jedia to ale z misky veľkou lyžicou.

Bezsenné noci alebo ako sa rodia bezhlavé nápady

Keďže dnes ráno som sa zobudila krásne vyspatá, je len logické, že ďalšia noc bude bezsenná. Je to hlúpi zvyk môjho tela, že ani hodina cvičenia, a štyri hodiny čistenia elektrickej trúby ma neunavia natoľko, aby som sa od únavy vrhla do postele. Zjavne mi chýba 7,5 hodinové sedenie za počítačom a 1,5 hodiny cestovania v MHD.

Ešte paradoxnejšie je, že hoci cvičím, tie prebdené noci, kedy sa prevaľujem v posteli, mi naozaj lámu chrbticu. Deje sa tak to, že každý druhý večer pojedám medikamenty, ktoré by som mala mať len ako rekvizitu.

Ráno si vždy predstavujem, že som práve prehýrila noc na bujarom večierku (čo mi vôbec nie je vlastné) a teda, že moja životná úroveň sa dvíha.  Môžem si dovoliť ten luxus dospávať cez deň (kiež by sa to v mojom prípade dalo...).

Je možné, že 9 hodín, ktoré som bola nútená venovať práci väčšinou v sedavej polohe, ma dokážu oveľa viac unaviť, ako často nezmyselné pobehovanie po byte a venovanie sa činnostiam, ktoré som odkladala takmer 10 rokov?

A potom som sa celkom spontánne rozhodla. Zajtra mi príde návšteva, tak niečo upečiem.

Na moju obranu musím povedať, že ak ma chytí spontánny nápad, ťažko ma niekto zastaví. Bohužiaľ, v takýchto prípadoch sa postupuje zásadne bez prípravy – a všetko je to o čistej improvizácii. Ako to dopadlo, sa dozviem zvyčajne až na druhý deň. Na základe mojej skúsenosti však samotný priebeh akcie vyzerá oveľa horšie, ako výsledok.

Je to čistý adrenalín – lebo z rozbehnutého vlaku sa už skákať nevyplatí.