Všetko je tak, ako má byť

Keď sme sa pred 14 rokmi presťahovali do nášho nového domova, boli sme nadšení. Kúsok od lesa, v bezprostrednej blízkosti vinohradov – cítili sme sa doma ako na dovolenke. Každý deň sme si vychutnávali krásny výhľad na dlhé rady viničov, z jednej strany ohraničeného Karpatmi a z druhej strany siluetou mesta. Priamo pred našimi oknami bola spustnutá trávnatá plocha, kde možno kedysi dozrievali bobule Rizlingu vlašského. Často sa tu preháňali zajace a bažanty.

Ako to už v mestských regiónoch býva, táto idyla netrvala dlho. Jedného dňa zabrali opustenú plochu investori. Priamo pred našimi oknami vyrástol oplotený zemník, na ktorý začali zvážať všetok stavebný odpad z výstavby nových obytných budov. Výhľad na Karpaty začali prekrývať rady domov. Tomu všetkému dominovalo pohorie nielen z vykopanej zeminy, ale aj z kusov betónu, výstuže, pneumatík a zvyškov dreva. Boli sme veľmi rozčarovaní. Bolo tu niečo krásne a znovu sa našli ľudia, čo to zničili.

Postupne naše mikro-pohorie zarastalo trávou a začalo priťahovať nielen veľa vtáctva ale aj hlúčiky malých chlapcov, ktorých matky mali zrejme silnejšie nervy, ako som mala ja. Tŕpla som vždy, keď som ich videla - v strachu, že si ublížia. Chlapci chodili stále častejšie a cestu si skracovali dierami v plote, ktoré rástli rovnako rýchlo ako tí šarvanci.

Úloha pre vás:  Nájdete na fotke 4 srnky?

V jeden vzácny deň, kedy ma moje deti znovu rozčúlili a ja som „zjapala“ na celý dom,  ma odzbrojil pohľad z okna. Na vrchole nášho zemníka pózoval krásny srnec, ktorý nádherne kontrastoval s modro-ružovou oblohou pri západe slnka. Od toho dňa chodili srnky pravidelne ráno aj večer na pravidelnú obchôdzku okolo nášho zemníka. Za čiastočne zvaleným plotom a na kopci, ktorý im poskytoval výhľad, sa cítili bezpečne.

Pravidelné stretnutia s tými elegantnými a slobodnými tvormi mi pomohli zmieriť sa s predstavou, že všetko okolo nás sa neustále mení.  Odpustila som investorom, lebo ich konanie mi umožnilo vidieť divú zver, ktorá by inak bola schovaná pred mojim zrakom. Vedela som, že jedného dňa sem srnky už neprídu. Raz niekto príde na to, že je to pekná nevyužitá plocha, kde by mohol stáť ďalší zmysluplný stavebný objekt.

Dlhá tráva bola po dlhej zime vysušená na seno. Chlapci, ktorých rodičia netušili o užitočnosti rôznych krúžkov a športových klubov, vymysleli zábavnú hru. Našli si palice, ktoré si omotali trávou. V priebehu pár minút horeli nielen ich fakle, ale aj všetka tráva v okruhu 30 metrov. Oheň sa zahryzával do vinohradu, kým nezasiahli hasiči.

Bol to veľmi smutný pohľad. Všetko okolo bolo čierne a obnažené. Zasiahla ma pravidelná zimná depresia. Až nečakaná snehová prikrývka – pravdepodobne posledná tohto roku, mi zahojila rany na duši.  Pravidelne každé ráno som stála pri okne v snahe vystihnúť chvíľu, kedy sa srnky vrátia. Verila som, že keď sa vrátia - bude to pre mňa znamenie, že všetko sa už obracia na dobré.

Už mesiac sa ich neviem dočkať. Prišla jar a na zhorenisku vyrastá krásna sviežo-zelená trávička. A dnes prišli - srnec, srnka a jeden vypasený zajac. Všetko je tak, ako má byť. A ja sa môžem tešiť nielen na mladé sŕňatá.