Bezsenné noci alebo ako sa rodia bezhlavé nápady

Keďže dnes ráno som sa zobudila krásne vyspatá, je len logické, že ďalšia noc bude bezsenná. Je to hlúpi zvyk môjho tela, že ani hodina cvičenia, a štyri hodiny čistenia elektrickej trúby ma neunavia natoľko, aby som sa od únavy vrhla do postele. Zjavne mi chýba 7,5 hodinové sedenie za počítačom a 1,5 hodiny cestovania v MHD.

Ešte paradoxnejšie je, že hoci cvičím, tie prebdené noci, kedy sa prevaľujem v posteli, mi naozaj lámu chrbticu. Deje sa tak to, že každý druhý večer pojedám medikamenty, ktoré by som mala mať len ako rekvizitu.

Ráno si vždy predstavujem, že som práve prehýrila noc na bujarom večierku (čo mi vôbec nie je vlastné) a teda, že moja životná úroveň sa dvíha.  Môžem si dovoliť ten luxus dospávať cez deň (kiež by sa to v mojom prípade dalo...).

Je možné, že 9 hodín, ktoré som bola nútená venovať práci väčšinou v sedavej polohe, ma dokážu oveľa viac unaviť, ako často nezmyselné pobehovanie po byte a venovanie sa činnostiam, ktoré som odkladala takmer 10 rokov?

A potom som sa celkom spontánne rozhodla. Zajtra mi príde návšteva, tak niečo upečiem.

Na moju obranu musím povedať, že ak ma chytí spontánny nápad, ťažko ma niekto zastaví. Bohužiaľ, v takýchto prípadoch sa postupuje zásadne bez prípravy – a všetko je to o čistej improvizácii. Ako to dopadlo, sa dozviem zvyčajne až na druhý deň. Na základe mojej skúsenosti však samotný priebeh akcie vyzerá oveľa horšie, ako výsledok.

Je to čistý adrenalín – lebo z rozbehnutého vlaku sa už skákať nevyplatí.