Skoré rána

Keďže k dnešnému dňu je pomer mojich drobných vkladov na blog 3xB 2:1 v neprospech prózy, čo ma mimochodom dosť prekvapuje (naozaj som netušila, že vypotím zo seba poéziu - teda aspoň ja som  moje pokusy s veršami takto oklasifikovala) a tak som sa rozhodla napísať niečo, čo by opísalo prozaicky moje pocity posledných dní.

Už dlhšie pobývam doma, k čomu ma prinútili nedávne udalosti a zdieľam spolu s mojou rodinou dosť neštandardné podmienky bývania. Týka sa to hlavne toho, že inak troch pomerne stálych členov mojej rodiny (to ako ja, môj drahý a moja drahá dcéra) obohatili ešte moja mamina a ocino. Nebudem sa zbytočne rozpisovať, čo to spôsobilo v zabehanom procese našich domácich zvykov založených na optimálnom riešení chaotických každodenných situácií, taliansky hlučnom komentovaní počinov jednotlivých členov domácnosti a iných drobností, ktoré naozaj nestoja za reč.

Zo začiatku sme sa všetci motali jeden druhému pod nohami, nehovoriac o tlačenici v kuchyni, keď samozrejme všetci naraz chceli jesť, piť, prezerať obsah chladničky, či venovať sa šľachetnému vyprázdňovaniu umytých riadov čakajúcich poslušne v umývačke. Na okraj ešte podotýkam, že naša dcéra, ktorá chytrácky pochopila vážnosť celej situácie, sa prezieravo odpratala k svojmu priateľovi a doteraz sa primiestňuje a odmiestňuje (fakt sa tieto pojmy z Harryho Pottera veľmi priliehavo hodia na vyjadrenie podstaty) podľa mne neznámeho kľúča. Prikvitne vždy s úsmevom v najchaotickejšej situácii (milujem ju za to!), zvíta sa srdečne s členmi rodiny a ešte trošku srdečnejšie s našimi dvomi zakrslými králikmi. Píšem to preto, že spomenuté králičky vždy poľutuje (s tým, že na ne zabúdame a nepúšťame ich dostatočne von si pobehať - fakt sú to chudáci, vypasené jedny príšerky s krásnymi kožúškami, ktoré dokážu svojím bujarým spôsobom zobudiť nad ránom celý dom!) a víťazoslávne im prestrie starú osušku na voľné miesto dlážky v kuchyni, kam ich následne vypustí venčiť sa...s tým, že nás neustále upozorňuje, aby sme ich preboha nezašľapli. A máte teraz dokonalý obraz, ako to asi u nás vyzerá...

Aha, ešte jedna maličkosť. Viete, moji rodičia už nie sú najmladší a náš dom nie je najväčší a tak sme im prepustili našu spálňu, aby mali u nás pohodu a pohodlie (toto samozrejme od srdca a s úplnou vážnosťou, s týmto fakt nežartujem, oni si to zaslúžia a je to to najmenej, čo im môžeme venovať!). Nám dvom s mojím drahým zostala izba na prízemí s pohodlným 1,5 lôžkom. Bol to pomerne dlhý proces trápenia ale aj na to sme si dokázali zvyknúť.

A teraz sa konečne dostávam k tým skorým ránam. Vždy sa totiž zobudím, keď ráno vstáva moja dcéra (ak spí doma) s priateľom (ak je doma dcéra, tak poväčšine aj on - aby nás náhodou nebolo doma málo!), následne môj drahý. U mňa to znamená definitívne rozlúčenie sa so spánkom. Pre predstavu, tento proces štartuje tak cca o pol až 6 tej ráno.

Na počudovanie, ja som sa naučila milovať tieto skoré rána. Počkám, kým všetci tí, čo odchádzajú, skutočne odídu, vstanem, uvarím si kávu, zapnem si potichúčky rádio, nasteliem si do postele za chrbát všetky vankúše, zoberiem si notebook, pozriem poštu, prečítam správy alebo píšem takéto výplody. Registrujem pri tom štebot vtákov (dnes je napríklad vonku sneh ale oni sa nedali zastrašiť a naďalej vítajú jar), prvé lúče vychádzajúceho slnka a mám neuveriteľnú pohodu, pretože v celom dome je inak ticho. Sú to fakt neuveriteľné okamihy. Kupodivu ich nenarúša ani nenápadný zvuk prechádzajúceho regiojetu (trať nemáme ďaleko od domu).

Romantika samoty končí po 8 mej ráno, kedy vstávajú moji rodičia...

Aj keď som to sprvoti opisovala ako neštandardnú situáciu, tá sa plynutím času stáva pomaly štandardnou. Ja sa v nej snažím objavovať to, čo mi ponúka. Spoločné varenie a motanie sa v kuchyni s mojou maminkou, spoločné rozhovory s mojimi rodičmi, pri ktorých si povieme veci, na ktoré po celé tie roky jednoducho nebola príležitosť. Ak odídu naspäť domov, určite mi to bude svojím spôsobom chýbať. Som jednoducho vďačná za každý deň a za všetko, čo mám a čo neustále dostávam...